Ukazovák, prostredník, alebo riešenie?

Ukazovák, prostredník, alebo hľadať riešenie?

Otázka, ktorou sa zaoberá čím ďalej, tým menej ľudí. A bohužiaľ, tento druh zvláštne prijatej ignorancie sa vyskytuje vo všetkých oblastiach nášho každodenného života. Či sa jedná o problém malicherný alebo veľký, o problém v rodine, medzi priateľmi, v obci, v ktorej žijeme, až po národnú politiku. Je nespočetné množstvo tém a problémov dnešnej spoločnosti, ktoré priam kričia po priamočiarom a možno veľa krát aj jasnom a jednoduchom riešení. Avšak to sa zriedkavo dostaví. Boli časy, ktoré si ešte matne pamätám, kedy ľudia nemali veľa možností a museli sa spoliehať nielen na seba, ale aj na druhých. Časy keď ľudia napriek vtedajšej politickej situácií, keď nemohli hocičo otvorene povedať, spolu komunikovali o problémoch ako takých a nebáli sa zrady, odmietnutia, zosmiešnenia, prípadne verejnej potupy a nehanbili sa za fakt, že vôbec nejaký problém nastal. Bojovali za svoje presvedčenia. Dnes napriek všetkým tým krásnym výdobytkom technológie, množstva informácií dostupných z rôznych iných zdrojov ako boli noviny a cenzurovaná televízia, sú si ľudia čím ďalej tým viac vzdialenejší.  Kde sa stala chyba? Čím to je, že žijeme v dobe kde sme doslova vedení k tomu, aby sme sa zaoberali povrchnými problémami, kým tie ozajstné sú niekde hlboko v tornáde informácií, zmotávané do komplikovaného klbka, ktoré je už len pár jedincov schopných rozmotať? A tí väčšinou končia ako zosmiešnení, spoločensky neakceptovateľní, divní atď. Kde je koreň problému mnohých spoločenských otázok, ktoré by sa mali stať poprednými, ale nie je tomu tak, či už vďaka falošným informáciám, ktoré o nich vieme získať, alebo spochybňovaniu ich existencie ako takej v médiách? Prečo má spoločnosť zvrátené hodnoty a mladí ľudia majú úplne iné ciele a záujmy ako generácie pred nimi? Áno, dá sa to považovať za jav úplne normálny, keďže každá nová generácia so sebou nesie zmenu. Aj moji starí rodičia mali iné ideály, záujmy a ciele ako moji rodičia a moje sa taktiež líšia od tých s ktorými vyrastali môj otec a mama. Ale je ozaj normálne, že inteligencia dnešnej mládeže prudko klesla a že schopnosť komunikovať inou cestou ako cez prostriedky ktoré priniesol tak závratný technologický pokrok, sa blíži k bodu mrazu? Je v poriadku, že tvorba medziľudských vzťahov je dnes priam odkázaná na využitie počítača, telefónu, internetu a jeho sociálnych sietí? Spoločnosť praská pod váhou svojho tieňa. Tieň, ktorý ukazuje prstom v jednej ruke a vystiera prostredník v druhej. Tieň, ktorý hľadá vinníkov, len aby sa zbavil zodpovednosti za skutky, za ktoré si vo veľa prípadoch môže sám. Deti vinia rodičov a učiteľov. Tí vinia svoju finančnú situáciu, ktorá sa stala koreňom všetkých ich problémov a spoločnosť, ktorá nezabezpečila lepšie podmienky pre ich bytie, alebo ministrov, ktorý asi nerobia pre nich vôbec nič. Spoločnosť sa vyhovára na dobu a politickú situáciu, alebo priamo na politikov osobne. Tí sa vyhovárajú na krízu, zlú situáciu vo svete, medzištátne konflikty, globálne otepľovanie, alebo čokoľvek absurdné, alebo neabsurdné, len aby to vyznelo logicky. Týmto kolotočom si prejde každý problém, ktorý sa síce nestretol s riešením, ale dostal veľmi nejasnú, ale idylicky logickú argumentáciu. Tým pádom sa považuje za vyriešený. A keďže jeho riešením je fakt, že vlastne nemá riešenie, netreba sa ním zaoberať. Veď je kopec iných problémov, ktoré riešenie majú. Ako napríklad kde minúť fiktívne peniaze v rezorte, ktorá celebrita kde, s kým a kedy, alebo kto vyhrá našu obľúbenú reality show, nevedomosť kto bol tohoročným víťazom “Slovensko hľadá…“ ďalšieho zasnívaného jedinca, ktorý túži po sláve a peniazoch a nevadí mu zosmiešnenie pred celým národom. Veď risk je zisk. Je to jednoduchšie ako roky na sebe pracovať, učiť sa, naberať skúsenosti a ukázať svoje nadanie svetu bez účasti na zdĺhavom castingu… Ukazovanie prstom, hľadanie vinníkov, ospravedlňovanie a zdôvodňovanie neschopnosti je dnešným riešením väčšiny problémov, ktoré sa v spoločnosti vyskytujú. Hľadanie cesty k efektívnemu riešeniu problémov je pre nás už veľká neznáma. To by sme sa najskôr museli s problémom stotožniť, uvedomiť si ho, nájsť k tomu prostriedky a hlavne požiadať o pomoc ak je problém veľký a neúnosný. Každá jedna z týchto fáz sa pre dnešnú spoločnosť stala tabu. Napríklad viníme za zlé výsledky našich žiakov a ich úpadok politikov a školstvo a učiteľov. Ministerstvo školstva a školstvo samo je v poľutovania hodnej situácií. Najľahšie je obviniť a kritizovať pani učiteľku, ktorá pretože je málo platená, kašle na vzdelanie detí v triede. Alebo pána ministra z toho, že naše deti sú na tom tak chabo a nerozvíjajú sa tak ako by to bolo potrebné, alebo tak ako sme sa rozvíjali my. Pýtam sa: Ktorý z tých rodičov, čo kritizujú a obviňujú, si môže dať ruku na srdce a úprimne povedať, že ich výchova, čas, ktorý trávia s deťmi pri učení tak ako naši rodičia s nami a energia, ktorú do ich detí investovali, je dôkladná? Ktorý z nich sa svojim deťom ozaj venuje tak, aby jeho deti nemali zvrátené hodnoty? Aby našli ideály iné ako teta z televízie, ktorá má umelé prsia a vďaka nim je redaktorka? Aby mali iné záujmy ako sú sociálne siete, primitívne seriály a reality show v televízií, ktoré sa nás tak usilovne snažia zabaviť a urobiť z nás poslušné ovečky? Krutá pravda je, že už len málo. A myslím si, že oni nemajú potrebu viniť ostatných, pretože ich deti dosahujú minimálne uspokojivé výsledky v čomkoľvek do čoho sa pustia. Dnešná spoločnosť zanedbáva najdôležitejší prvok jej samotnej existencie. A tým je rodina. Nemyslím z hľadiska reprodukcie a tvorby nových občanov do počtu. Ale z hľadiska fungovania, výchovy a podpory rodičov vychovávať generáciu silnejšiu, inteligentnejšiu, otvorenejšiu a schopnejšiu. Jeden múdry psychológ pri prednáške ukázal na pohár vody. Každý čakal otázku, či si myslí, že je na pol prázdny, alebo na pol plný. Nebolo tomu tak. Spýtal sa koľko váži pohár s vodou. Ľudia začali polemizovať, či 10dkg, 20dkg alebo 50dkg. Po chvíli psychológ povedal: Nie je podstatné koľko váži pohár a odpoveď môže byť relatívna. Keď pohár držím vo vystretej ruke minútu, je ľahký, po hodine už ma začne bolieť ruka, po celom dni je už neúnosný. A tak je to aj s problémami nech sa týkajú čohokoľvek. Potláčame ich chvíľku, je to fajn. Potláčame ich dlhšie, začíname sa báť. Potláčame ich veľmi dlho, stanú sa neúnosnými. Preto nesmieme zabudnúť pohár položiť. Ak slovu potláčanie prirovnáme naše spomínané ukazovanie prstom a hľadanie vinníka, veľmi ľahko sa dá celá situácia v dnešnej spoločnosti opísať na tomto príklade. Ukazujeme prstom na všetky možné strany len aby sme nemuseli ukázať prstom na ten najdôležitejší fakt a tým je, že sme sami zodpovední za to čo sa dialo, deje a bude diať. Sami sme zodpovední za to čo sa deje doma, v škole, v obci v ktorej žijeme alebo v štáte, ktorí ovládajú za nás iní, lebo my sme moc zaneprázdnení na ceste poznania vinníkov a ľudí zodpovedných za naše problémy. Otázka je kedy ten pohár položíme. A možno ak ten pohár položíme a prestaneme ukazovať prstom, alebo vytŕčať prostredník, konečne preberieme zodpovednosť nie len za seba a svoje problémy a začneme hľadať efektívne riešenia osobných aj spoločenských problémov nech už sú akokoľvek veľké a nech sa zdajú akokoľvek neúnosné. Koniec koncov, múdre vety o súdržnosti, pomoci blízkemu, vety o správnych mravoch a hodnotách,  sú písané už v tých najstarších knihách. História sama píše príbeh, v ktorom sa medzi riadkami nachádza mnoho riešení akéhokoľvek problému. Stačí ak čo i len na chvíľu odoprieme zrak od našej najobľúbenejšej reality show a rozhliadneme sa.